Tajomstvá Braytonu
Kapitola 1: Popol a atrament Brayton sa nikdy neprebúdzal. Len pomaly prechádzal zo stavu nočnej mory do stavu šedého bdenia. Hmla, ktorá sa plazila od rieky Grayfork, nebola len meteorologickým javom; bola to živá entita, hustá a studená ako dych starca, čo si príliš dlho stráži svoje tajomstvá. Vlhkosť sa zahryzávala do tehlových stien Radnice a menila sýtočervenú farbu na odtieň zaschnutej krvi. Ethan Cook sedel vo svojej kancelárii nad lekárňou a pozoroval, ako sa na okennom skle tvoria kvapky. Stekali dole v nepravidelných dráhach, pripomínajúc jazvy na tvári mesta. V miestnosti voňalo staré drevo, káva, ktorá už dávno vychladla, a niečo, čo Ethan nazýval „vôňou viny“ – zmes prachu z nevyriešených spisov a železitého pachu jeho vlastného svedomia. Otvoril svoj zošit. Kožený obal bol na rohoch ošúchaný. „Pondelok. 5:14 ráno,“ napísal úhľadným, takmer technickým písmom. „Svetlo je dnes slabé, akoby sa samo hanbilo dopadnúť na ulice Braytonu. Ak je pravda absolútna, prečo ...